Pri prezeraní starších záznamov a dokumentov sme našli staré vydanie novín Le Soir, kde René Dax hovorí o skúsenostiach, ktoré nadobudol pri rozhovoroch s Louisom Vermeijenom o prísnom procese selekcie, ktorý Louis používa pri svojich mladých holuboch.

Budeme sa snažiť vysvetliť myšlienky Reného Daxa našimi vlastnými slovami. Jedná sa v podstate o ten istý koncept, ktorý bol opísaný inými chovateľmi, ktorí prevzali metodiku Veremeijena. No keďže sa jedná o veľmi zaujímavú metodiku, nikomu neuškodí prečítať si o nej znova.

Proces selekcie sa začína už vajíčkami. Vajíčka, ktoré boli príliš veľké alebo malé sú vyhodené. Týka sa to ja deformovaných vajec, či vajec s nekonzistentnou škrupinou. Louis Vermeijen veril, že z takýchto vajec sa nemôže vyliahnuť dobrý holub. Od mláďat vyžadoval, aby sa vyliahli takmer v rovnakom čase. Navyše nemal rád, keď mláďatku trvalo príliš dlho, kým sa dostalo zo škrupiny.

Akonáhle boli vonku, Louis ich pozorne pozoroval. Mláďatá s pomalším vývinom oproti och rovesníkom v holubníku boli odstránené nehľadiac na pôvod alebo krvné línie.

Hniezdo samé o sebe muselo byť veľmi suché. Z hniezdo, ktoré bolo príliš vlhké po dobu viac ako 2 dni, boli mláďatá odstránené kvôli možnej nákaze trichomonózou či salmonelou. Rodičia boli odstavení podľa potreby do karantény a pozorne monitorovaní.


Mláďatá boli odstavené skoro a museli sa o seba vedieť postarať od samého začiatku. Holuby, ktoré dokázali nájsť napájačku ako prvé mali podľa Louisa predpoklad stať sa výbornými holubmi. To isté platilo pre holuby, ktoré v noci spávali na tom istom mieste a dokonca ho bránili. Louis Vermeijen hovoril, že nemá rád holuby, ktoré sa ho boja. Holub, ktorý sa ho stráni sa nikdy nestane šampiónom.

Každý týždeň bral holuby do rúk. Holuby, ktorých perie nemalo hladký povrch a ktorých primárne letky ostali tvrdé boli vyradené. Týkalo sa to aj holubov so salbými kosťami alebo holubov s otvoreným kýlom. Pri priečnom ramene (wishbone) bol viac tolerantný a stačilo mu, ak bola kosť dostatočne silná.

Keď boli holuby po prvý krát vypustené, aby si zvykli na prostredie, boli pozorne sledované a posudzované. Mali otvorený holubník až pokiaľ úplne nepreskúmali terén. Vypustení boli aj večer po vdovcoch, čo znamená, že mohli lietať ž do tmy. René Dax si spomína, ako stáli aj s ďalšími chovateľmi u Louisa a pozorovali mladé holuby ako lietajú aj po zotmení, čo ich nenechalo kľudnými. Louis ich však upokojoval so slovami, že chytrým holubom to nemôže robiť problém a v skutočnosti tak len získajú novú skúsenosť.

Louis Vermeijen veľmi nedôveroval pôvodu a rodokmeňom holubov. No jedna línia za jeho čias vynikala - slávna stará krvná línia z Antwerp: Soflé, ktorá bola dobre známa už po storočie. Mladé holuby museli u Louisa hlavne pravidelne prichádzať načas z pretekov a keď po návrate nejavili známky veľkej únavy, bral do úvahy aj ich pôvod. Louis žil v presvedčení, že príliš veľa chovateľov dbá viac o rodokmeň ako o kvalitu samotného holuba, čo často ústilo do ponechania si holubov s nulovou skutočnou hodnotou.

Nenechával si veľa letných mláďat - iba tie, ktoré zdedili operenie, výzor správanie po jeho top predkoch. Ostatné rozdával priateľom, susedom, či chovateľom ,ktorí si k nemu chodili často po rady. Tiež sa zbavoval holubov, ktoré sa veľmi ľahko preľakli. O týchto holuboch si myslel, že by sa stratili z prvého ťažšieho preteku, preto podľa neho nemalo význam nechávať si ich.

Pre uzavretie René Dax napísal: Nie je vôbec ľahké posúdiť kvalitu mladých holubov, ak máte početnejší chov. No metóda Louisa Vermeijena by mala pomôcť chovateľom s mierne preplneným holubníkom lepšie vyberať správne holuby. Podľa tejto metódy by ste nemali nechávať príliš veľa mladých holubov...Toľko k článku v Le Soir.

Radi by sme pripomenuli, že Louis Vermeijen dospel k týmto záverom po rokoch skúseností a po vytvorení vlastnej krvnej línie. Dlhoročné úspechy sa mu podarilo zrejme dosiahnuť vďaka takejto prísnej selekcii začínajúcej vajíčkom až po prvé prvé prelety mláďat. No už vtedy mali chovatelia tendenciu nakupovať radšej od slávnych chovateľov ako pozerať na skutočnú kvalitu holuba.

René Dax sa snažil naznačiť, že chovatelia pozerajú až príliš na rodokmene a pôvod holubov. Prečo by ste kupovali holuba so skvelým rodokmeňom, ak je tento holub jednoducho príliš starý, či slabý? To je ten problém: známi chovatelia majú väčšinou výborné metódy selekcie, no nebývajú až takí prísni, ak ide o vajcia či mláďatá na predaj. Majú tendenciu ponechať si silnejšie holuby a predať tie menej zaujímavé.

Rozumieme tejto praktike, no myslíme si, že medzi predávanými by nemali byť podradné holuby. Správne praktiky pri predaji mláďat z jedného hniezda by mali zahŕňať možnosť výberu kupujúceho, ktoré mláďa chce, nie podstrčiť mu to, ktoré sa nám pozdáva menej...

Článok je voľným prekladom publikácie Verheecke Marc - Degrave Martin: Selection methods: the selection of young birds - part II